Už ako malé dievča ma fascinovali ďaleké krajiny. Pamätám si, ako som každú nedeľu na poludnie v úžase počúvala Pálenicu Borisa Filana v Slovenskom rozhlase, kde sa neraz podelil aj o príbehy z jeho ciest. Ešte aj dnes si pamätám ten jeho úvodný ukulele jingel.
Nie som z cestovateľskej rodiny a najďalej, kde som v tom čase vycestovala, boli poľské trhy v Krakove.
Ako vycestovať do sveta
Mohla som mať 12 rokov, keď som sedela za kuchynským stolom, v hrnci sa varil nedeľný obed a z rádia išli známe ukulele tóny. Listovala som akýsi časopis, samozrejme plný slovenských celebrít a rád ako zhodiť nadbytočné kilá. Zaujal ma však jeden článok s názvom “Koniec sveta”. Nie, nepísalo sa tam o žiadnych apokalyptických predpovediach. Bola to niekoľkostranová reportáž o najjužnejšom obývanom bode sveta, o neuveriteľnom Čile. Tierra del Fuego – Ohňová Zem, zasnežené cípy Ánd, more tučniakov, rušné Santiago de Chile a pre mňa najkrajšie, surreálne farebné a artistické mestečko Valparaiso. Zasnená som vyhlásila, že až budem veľká, určite tam pôjdem! Mamka len neveriaco kývla rukou, tá už tieto moje výmysly poznala. Koniec koncov, ako devätnásťročná som tomuto môjmu výroku hádam ani sama neverila.
Stredná škola, univerzita, prvá práca. Roky ubiehali a článok o konci sveta zadriemal niekde v podvedomí. Cestovanie ma stále lákalo, nikdy však nebol ten správny čas. Po vysokej škole som sa presťahovala do Londýna, päť rokov tvrdej práce, kariérny postup, pribúdajúca zodpovednosť, veľa stresu, málo času pre seba, vyhorenie a fľaša červeného vína. Zrazu bolo rozhodnuté. V práci som podala výpoveď zo dňa na deň a moje odhodlanie vycestovať sa stalo konečne reálne.
Plánovaný bol šesť týždňový výlet do Peru a Bolívie. Na spiatočný let som sa kvôli dlhoročnej cestovateľskej abstinencii a z veľkej časti aj novej známosti nedostavila.
Ocitla som sa v Čile. Rozhodnutá pokračovať v ceste, no bez žiadnych plánov. Netušila som, aké sú bežné turistické trasy v Čile a môj Lonely Planet z Bolívie mi bol na druhej strane zbytočný. Čas improvizácie. S Paulom, ktorého som stretla už v Bolívii, sme sa znovu našli v San Pedro de Atacama, malej turistickej dedinke, ktorá slúži ako štartovný/finálny bod pre trojdňové výlety na Bolívijské soľné jazerá. Ďalej sme pokračovali dvaja.
Cestovanie bez plánu: Backpacking v Čile
Niekedy je lepšie nechať veci plynúť. Nechať všetko na náhodu a vesmír sa postará. Taká bola naša cesta pozdĺž Čile. Náš plán bol nemať žiaden plán. Jedz, keď máš hlad, spi, keď si unavený. Púšť nás omrzela, chceli sme oceán. “Kam to bude?” spýtala sa predavačka lístkov na autobusovej stanici. – “Dva lístky na pláž, poprosíme,” odpovedali sme. Pani chvíľu váhala s otvorenou pusou. Premeriavala si dvoch turistov pohľadom, ktorí si uprostred púšte žiadajú lístok na pláž. Akoby nejaká pláž mala byť za rohom. -”Kam to bude?” spýtala sa ešte raz. Vidíme, že pani je zmätená, preto odpovedáme celou vetou: “Chceme vidieť oceán, je nám jedno kde, prvým autobusom poprosíme.” Usmiala sa.
La Serena – na ceste z pláže
Ocitli sme sa v La Serena. Pláž tam síce bola, ale oceán prílišstudený na kúpanie. Nečudo, cestujeme uprostred zimy :). Nám to však neprekážalo. Za studeného počasia sme mali pláž celú pre seba a tak sme celé dni sedeli v piesku, počúvali vytúžený šum mora a zohrievali sa fajnovým Čilianskym vínkom. Peňazí sme ako backpackeri nemali, zato úroveň áno, preto volíme balanc – pijeme to druhé najlacnejšie. (Vino tinto/blanco, segundo mas barato – jazykové okienko pre gurmanov ako sme my).
Azda najvzrušujúcejší zážitok v La Serena bol zápas medzi Čile a Argentínou. Mesto počas zápasu akoby zamrzlo. Všetky obchody zatvorili, ešte aj recepcia v našom hosteli zívala prázdnotou. Už pár hodín pred začiatkom zápasu v uliciach vibroval spev futbalových fanúšikov, ktorí pochodovali vybavení vlajkami jednej či druhej krajiny. Futbal je v Južnej Amerike posvätný, a kto sa nezmestí na štadión, ten pilne povzbudzuje doma pred televízorom. Nechali sme sa strhnúť atmosférou a povzbudzovali sme jeden aj druhý tím (potichučky, s radosťou len v srdiečku, aby sme nedajbože neutržili bitku od porazených).
La Serena neponúka mnoho atrakcií. Náš pobyt sme strávili prevažne s vyloženými nohami, pozorovali dennodenný život miestnych, nadviazali niekoľko priateľstiev a načerpali sily na ďalšiu cestu. Pri odchode z hostela nás recepčná s typickým latinskoamerickým temperamentom vystískala a vybozkávala, zapriala šťastnú cestu a my odchádzame z tohto turistami neskazeného mestečka s neskutočne pozitívnou energiou, futbalom nabudení a miernou bolesťou hlavy z fajnového druhého najlacnejšieho.
Najkrajší zážitok v Čile: Splnenie si sna
Po takmer týždni v La Serene bol čas zbaliť ruksaky a vydať sa na cestu. Po piatich rokoch v Londýne som sa snažila oddýchnuť si od veľkomiest, takže tentokrát si pýtame lístok “Do pekného, ale nie veľkého mesta”. S lístkom do neznáma v ruke, plní očakávaní, sadáme na autobus. Dorazili sme večer. Hneď na stanici nás odchytila dotieravá staršia pani a s katalógom v ruke nám ukazuje fotky ubytovania. Najprv sme sa ju snažili odbiť – dobre poznáme takéto ťahy na turistov – ale realita bola taká, že je už neskoro večer, nevieme, či je mesto na turistických mapách a či sa nám podarí nájsť nejaký nocľah. Napokon súhlasíme. Vedie nás tmavými uličkami, vysvetľuje, že je to skratka. My sa radšej obzeráme po niečom, čo by sa nám zišlo na pripadnú sebaobranu. Keď už sme mysleli, že špinavšiu, tmavšiu ulicu nenájdeme, zastavili sme pred masívnymi drevenými dverami do zchátranej budovy z čias španielskeho kolonializmu. Začala šmátrať v kabelke a po chvíli namiesto odomknutia dverí kričí do neba. Z okna vykukne jej (neskôr sme sa dozvedeli) dospelý syn a latinskou španielčinou (čítaj: hlasnou a silne emočne podfarbenou) odpovedá. Nám to pripomína scénu vystrihnutú z Jednoducho Mária alebo podobnej telenovely a už sa bez stresu a obáv smejeme z ich komického dialógu. Nakoniec nás vedie na najvyššie poschodie, stúpame po točitom schodisku, budova z vnútra síce vyzerá horšie ako zvonku, ale už sme kľudnejší. Ukazuje nám izbu vybavenú starým nábytkom, pre istotu ešte skontrolujeme, či funguje zámka na dverách a súhlasíme s jednou nocou.
Valparaiso – na ceste do Patagónie
Zobudili sme sa živí a zdraví, zajednali si ďalšiu noc a vyrazili preskúmať mesto. Ako tak kráčame, čoraz častejšie mám déjà vu pocit, v hlave podivnú ukulele pieseň a neskutočnú chuť na slepačiu polievku. Dávno zabudnutý časopis sa mi opäť vnára do pamäti a zrazu sa cítim ako protagonista v článku s farebnými fotografiami. Náhoda ma doviedla do Valparaisa a ja si uvedomujem, že dobíjam koniec sveta tak, ako som si pred rokmi predsavzala. Vybavilo sa mi hneď niekoľko miest, ktoré som obdivovala na fotografiách a za úlohu som si dala nájsť úplne všetky. Mestom sme sa túlali celý deň a mňa premkla neskutočná radosť z každého (znovu) objavu, presne taká radosť, akú by malo moje dvanásť ročné Ja. Radosť zo splneného sna!
Keď fotografie ožijú
Valparaiso sme si zamilovali a ostali sme tam ďalšie dva týždne.
Farby! Fotogenické Valparaiso je vystavané na kopci a z centra mesta sa nad vami vypínajú pestrofarebné domčeky pomaľované všetkými farbami dúhy. Úplný kontrast oproti budove, kde sme boli ubytovaní prvé dve noci 🙂
Hippies! Mladí ľudia sedia v parku, na námestiach a vlastne kdekoľvek, hrajú na hudobné nástroje a milujú život. Hudba je prítomná všade, rovnako ako úsmev na tvárach ľudí. Všetci sú akýsi spokojní a priateľskí.
Obchody všetkého druhu! Valparaiso je charakteristické tvorivosťou. V meste nájdete nespočetné množstvo obchodov s ručne robenými šperkami, suvenírmi, šatstvom.. každý obchod ponúka niečo iné, jedinečné. Ak vám nestačí všadeprítomné umenie na fasádach, navštívte miestne galérie, kde si môžte zakúpiť kúsok Valparaisa na plátne. V meste je niekoľko vintage obchodov, v tých som sa zdržiavala najradšej. Nájdete tam snáď všetko, v rôznom štádiu rozkladu. Od vintage šatstva, cez staré porcelánové bábiky ( mnohokrát s chýbajúcim okom, rukou či inak poškodenou ) po staré mince a pohľadnice… Ja som si ulovila niekoľko hitov chilianskej klasiky zachytené na vinylových platniach, plne funkčné a za neuveriteľnú cenu 50 centov!
Street Art! Ten je naozaj všade, dokonca šikovný umelci z celého sveta vyhľadávajú Valparaiso a zvečňujú tam svoju návštevu krásnymi umeleckými dielami. Nájdete tam graffitivšetkých štýlov, veľkosti a farieb. Zdá sa, že kreativite sa vo Valparaise medze nekladú, a preto ľahko natrafíte aj na metamorfózy hydrantu či dekorovanú ženskú figurínu počas kúpeľa.
Čo vidieť vo Valparaise – Street Art
Čo vidieť a čo robiť vo Valparaise
1 . Objavujte street art. Tour4Tips ponúkajú prehliadku mesta zadarmo, respektíve za symbolickú sumu podla vášho uváženia. Viac podrobnosti tu http://www.tours4tips.com/
2 . Pochutnajte si na typickom jedle Chorillana. Veľa cibule, veľa mäsa, veľa masti. Rozhodne nič dobré pre tých, čo sú na diéte. Do zoznamu to pridávam kvôli môjmu presvedčeniu, že typické jedlo treba všade skúsiť, nie preto, že podporujem nadváhu 🙂
3 . Navštívte pláž Torpederas. Najlepšie nie v zimnom období ako my.
4 . Povozte sa na lanovej dráhe. Valpo je kopcovité mestečko a preto je tam vystavaných dokonca až26 lanových dráh. Bohužiaľ, momentálne je v prevádzke už len 8. Za malý poplatok sa vám naskytne krásny výhľad na mesto ako aj na oceán.
5 . Ochutnávka piva v Casa Cervecera Altamira. Miestny mini pivovar, ktorý je vždy plný ľudí (vieme to, lebo sme chodili kontrolovať každý deň). Ponúkajú tú selekciu piva, ktoré si môžte objednať v krígľoch, alebo ako decilitrovú ochutnávku z každého. Dobré pivo a príjemná obsluha.
Kam na pivo vo Valparaise? Jednoznačne pivovar Casa Cervecera Altamira
6 . Vyhrňte si rukávy a prehrabte sa v zaprášených antikvariátoch. O to viac odporúčam ak ste zanieteným zberateľom. Popri hrbe harabúrd sa dajú nájsť naozaj unikátne kúsky. Veľa šťastia k honbe za pokladom.
7 . Cerro Alegre alebo po slovensky Kopec Šťastia je presne to, ako to znie. Pouliční umelci, muzikanti, skryté obchodíky, reštaurácie, kaviarne. Jednoducho miesto, kde si každý nájde svoje.
8 . Dom Pabla Nerudu. V súčasnosti je dom prístupný verejnosti a návštevníci okrem úžasného výhľadu na prístav získajú náhľad do umelcovho životného štýlu.
A ako to dopadlo, keď sme si trasu konečne naplánovali?
Ancud – je nám už poriadna zima
Valparaiso je nádherné, ale z časopisu si pamätám ešte Ohňovú Zem, teraz už s jasným cieľom cestujeme ďalej na juh.
Ďalšia zastávka Ancud, ktorý je známy vďaka každoročnej migrácii tučniakov. Ako to dopadne, keď si človek urobí plány? Samozrejme zlyhajú! V tom období totiž po tučniakoch na ostrove nebolo ani stopy. O to horšie, že čím južnejšie sme boli, tým zima prituhovala. Ubytovne, ktorých sme tam vystriedali pár, neboli pripravené na nás, pravdepodobne jediných turistov v tom čase, a preto sme sa museli zmieriť so spaním v izbe bez kúrenia a ľadovou sprchou. Nenechali sme sa odradiť, ideme južnejšie. Na autobusovej stanici si znova pýtame lístok bez cieľa, jediné kritérium bolo smer juh. Ostali sme zaskočení. “Autobus odchádza v piatok” bolo nám oznámené. Skontrolovali sme kalendár v mobile, pre istotu dvakrát, je to tak, je pondelok! Cestovať v Čile nie je najlacnejšie a peniažky sa nám už míňali, tak sa pýtame znovu. “Kam ide dnešný autobus?” -”Do Argentíny.” Naša deterministická filozofia vybudovaná počas posledných týždňov (a trochu aj omrzliny za posledných pár dní) rozhodla. Návštevu Ohňovej Zeme odkladáme, až nám to vesmír zase raz dopraje 🙂
Fotku sme urobili o jednej poobede – slniečko ešte len vychádza. Patagónia je blízko
Takto sme precestovali časť Argentíny a neskôr mnohé ďalšie krajiny, teraz si už dávame pozor a pozrieme si minimálne predpoveď počasia. A čo vy, cestujete naslepo alebo volíte dopodrobna naplánované trasy? VIAC PRĺBEHOV
Celá debata | RSS tejto debaty